Jezis ta miluje a polozil za Teba svoj vzacny zivot!

Hrsť spomienok o. ThDr. Jána Mastiliaka, CSsR

1.

Bolo 14. marca 1950. pri večeri v refektári Teologického ústavu redemptoristov v Obořišti u Dobříše bol dišpenz od mlčania s ohľadom na zajtrajší sviatok sv. Klementa Hofbauera. Večera sa končila. Už sa čakalo na znamenie predstaveného k modlitbám po jedle. Napriek predvečeru sviatku sv. Klementa, nálada bola skôr stiesnená pre celkovú situáciu, ktorá vtedy panovala na verejnosti. Vtom sa otvorili dokorán dvere do jedálne a do miestnosti rázne vstúpilo asi päť úradníkov, ktorí rýchlo obchádzali dlhé stoly stolovníkov a hľadali istú osobu. Keďže ju tak skusmo nenašli, - hľadali akiste rektora ústavu - vedúci vytiahol lístok a prečítal: "Dr. Ivan Mastyľák." Povstal som zo svojho miesta a povedal: "Ja som to." Normálne som sa pomodlil, ako keď niekto predčasne odchádza z refektára, vystúpil som do stredu, obrátil sa smerom k predstavenému, pokľakol, pobozkal zem, ako je zvykom, a odišiel som s úradníkmi. Povedali mi svoje obvyklé slová pri takýchto príležitostiach: "Pôjdete s nami, vysvetlíte niektoré veci a ráno sa vrátite späť."
     Stále ma sledovali, ale nechali ma pokojne sa pripraviť, preobliecť i zájsť do kaplnky sa naposledy pokloniť Eucharistickému Spasiteľovi. Všimli si, že mám ruku zovretú v päsť, a opýtali sa: "Čo to máte v ruke?" Otvoril som päsť - a bol tam ruženec.

2.

Vyšli sme z domu. Pred domom stálo niekoľko služobných vozidiel. Do jedného som s nimi nasadol a vyrazili sme smerom k Prahe. Do jedného som s nimi nasadol a vyrazili sme smerom k Prahe. Moji sprievodcovia si spokojne cestou pohvizdovali nejaké melódie. V Prahe sme zastavili v známej Bartolomejskej ulici. Tam som čakal. Privážali aj ďalších zaistených z kláštorov a po jednom nás odvádzali do hlavnej vyšetrovne v Ruzyni. To slovo malo veľmi nemilý a obávaný zvuk.

3.

Po krátkych úvodných procedúrach ma obliekli do väzenských šiat, zaviedli do izby na druhom poschodí a zatvorili dvere. Na dverách bol vo výške tváre guľatý priezor zakrytý plechovým krúžkom, ktorým sa strážca na chodbe pravidelne - aj nepravidelne - v krátkych intervaloch pozeral dnu. V izbe bol slamník opretý o múr, deka a v rohu izby hygienické zariadenie. Na okne - nepriesvitnom - bolo mydlom napísané číslo 1596 - bezpochyby väzenské číslo jedného z mojich predchodcov na tejto izbe. Potešilo ma. Videl som v tom rok Brestskej cirkevnej únie, ktorá bola počiatkom aj našej gréckokatolíckej Cirkvi v Československu a ktorá vyžadovala a vyžaduje ešte vďačnosť i obete.

4.

Potom začali dni vyšetrovania. Ja som nikdy nebol od prirodzenosti nejakým zvláštnym hrdinom, ale skôr bojazlivej povahy. V tiesnivej situácii, v ktorej som sa ocitol, mohol som byť z hĺbky duše vďačný Kongregácii a spiritualite sv. Otca nášho Alfonza, ktoré stačia byť takou oporou aj v najkrutejších situáciách. Zvlášť odovzdanosť do vôle Božej a dôvera v ochranu nebeskej Matky boli pre mňa ohromnou posilou.
     Vyšetrovania sa konali veľmi rýchlym tempom, lebo - ako sa neskoršie ukázalo - náš proces, prvý proces s cirkevnými osobami pred Najvyšším súdom, sa mal skončiť ešte pred Veľkou nocou, ktorá bola v roku 1950, ak sa nemýlim, 8. apríla.
     Asi 30. marca večer namiesto večerňajšieho vypočúvania, vyviedli ma na vrchné poschodia (samozrejme so zaviazanými očami) a tam mi prečítali, že budem postavený pred Najvyšší štátny súd pre špionáž v prospech Vatikánu spolu s...a vyrátali deväť mien rehoľníkov, medzi nimi tých najslávnejších a najznámejších, aj meno jedného z mojich spolubratov, P. Blesíka. Až sa mi uľavilo, keď som počul, že som v takej znamenitej spoločnosti.

5.

 Náš súd v Justičnom paláci v Prahe na Pankráci bol verejný a trval päť dní. Pol dňa sa pritom premietal film o "Čihošťskom zázraku".
     Bolo nás desať obžalovaných a súd nám určil päť úradných obhajcov. Medzi nimi bola aj žena. Tá mala hájiť vdp. otca dr. Jána Evanjelistu Urbana OFM, nemocného na TBC, a mňa. V priebehu procesu pán štátny prokurátor navrhol päť trestov smrti. Po rečiach obhajcov znel konečný rozsudok na jeden doživotný trest, a ďalšie tresty od 25 do 2 rokov. Ak rátame doživotie ako 30 rokov, súhrn trestov obnášal 177 rokov. Priemer na jedného teda vychádza 17, 7 roka.

6.

Po súde nás dali na Pankráci na spoločnú izbu, takže sme sa mohli aj spolu modliť. Pri veľkej pobožnosti tiekli môjmu spolubratovi z pohnutia hojné slzy.

7.

Asi po dvoch týždňoch nás previezli do väznice na Mírove pri Mohelniciach. Boli sme tam ubytovaní na jednej izbe, s výhľadom, že budeme pracovať na jednom pracovisku. Pomery vyzerali dosť prijateľné. Ale už druhý alebo tretí deň k večeru prišiel rozkaz. "Všetci zbaliť!" - Nové sťahovanie. V kláštore bývalo vždy pomerne veľmi jednoduché sťahovanie z domu do domu, ale vo väzniciach je zredukované na najnižšiu mieru: Kefka na zuby a pasta, prípadne aj ručník na zaviazanie očí. Nálada bola veľmi stiesnená. Do nej poznamenal p. provinciál jezuitov, dr. František Šilhan: "Dnes je sviatok Nájdenia sv. Kríža (3.5.) Vezmime na seba ochotne náš kríž, ktorý nám Pán ponúka."

8.

 Nastúpili sme do "zeleného Antona", malého uzavretého sťahovacieho mikrobusu, a v sprievode prísnych úradníkov sme sa vydali na cestu smerom na západ. Za pokročilej tmy sme dorazili do Valdíc, čiže "Kartúz". Vtedy sme pravda, nevedeli, kde sme. Dali nás po jednom do jednoposteľových samotiek na prvom poschodí. Ani na chvíľu sme nevyšli z väzenských ciel. Naša izolácia trvala dohromady 16 mesiacov. Po šiestich týždňoch osobnej izolácie nás dali do dvoch ciel s poschodovými posteľami. Ja som sa riadením Božím dostal do cely s otcom Urbanom. Vtedy nás vodili dvakrát týždenne na 20 minútovú vychádzku do väzenského samotkového priestoru, kde sme museli medzi dvojicami udržiavať 5 metrový odstup a nehovoriť s inými dvojicami.
     Tu sme spolu s otcom Jánom prežili asi päť mesiacov dobré i zlé chvíle a tu, v otvorenej výmene myšlienok v ťažkých chvíľach, zrodilo sa naše, pre mňa nezaslúžené, priateľstvo s otcom Jánom Evanjelistom, udržiavané doteraz stále zriedkavejšou korešpondenciou. Dňa 11. marca 1981 písal: "Můj milý, drahý otče Ivane, jako za každý Tvůj pozdrav, tak i za toto přání jsem Ti vděčný a to ve "kvalifikované" vzpomínce na naše intimní soužití a hluboké vzájemné poznání, které také vedlo k užšímu spojení s našim Pánem. Pozdravuji Tě opět srdečne a bratrsky Tvůj fr. Jan Ev." I ja sa snažím doteraz si naň pamätať zvlášť pri sv. omšiach.
     Izolácia na týchto samotkách bola taká prísna, že aj dozorcovia boli tak oddelení od svojich rodín, že ani ich najbližší nevedeli, kde majú službu. V zahraničí sa vraj šírili chýry, že niektorí z nás už pomreli. Za spolubrata o. Blesíka vtedy konali dokonca aj zádušné bohoslužby. To sme sa, pravda, dozvedeli až oveľa neskoršie.

9.

Dňa 6. novembra 1950, keď sa stmievalo, prišiel dozorca k našej cele, a rozkázal mi, aby som sa pripravil na cestu a vzal si ručník. Krátka príprava: zubná pasta, kefka a ručník vojdú do vrecka väzenskej blúzy. Vydali sme sa smerom k Prahe. Moji sprievodcovia si pospevovali i pohvizdovali, ale so mnou neprehovorili ani slova.
     Ja som hútal prečo ma asi berú do Prahy. Po vynesení rozsudku nám bolo povedané, že sa môžeme odvolať v zákonitej lehote. Myslím, že sme sa všetci vzdali práva na odvolanie. Veď neboli vyhliadky, aby v atmosfére, v akej sa konal súd, bola nádej na zníženie rozsudku. Jednako sa štátny prokurátor u jedného z nás odvolal proti nízkemu výmeru trestu. O niekoľko mesiacov mu bol trest v dôsledku toho zvýšený o jeden rok. U mňa sa obhajkyňa odvolala proti výške trestu, ale ja som spolu s ostatnými hovoril, že sa nemienim odvolať. Takže koniec koncov som si nebol istý, či platí odvolanie obhajkyne, či moje. Myslel som si, že asi bude súd obnovený.
     Keď som už bol na Ruzyni, ukázalo sa druhý-tretí deň, že nejde o obnovu súdu. Vyšetrujúci sa zaujímal o moje styky s najdôstojnejším otcom biskupom Pavlom Gojdičom. Odpoveď bola krátka: "Ja som sa s naším pánom biskupom po návrate z Ríma na jar 1944, keď som cestoval na návštevu na Veľkú noc do Michaloviec, stretol iba pri zdvorilostnej návšteve v Prešove na desať až pätnásť minút." Neskoršie sme sa dozvedeli, že vtedy sa chystal proces proti pánom biskupom Vojtaššákovi, Buzalkovi a Gojdičovi v Bratislave, ktorý skončil súdom začiatkom roku 1951. Ale napriek tomu som pobudol na Ruzyni asi šesť týždňov. Rozbúrali sa mi tam aj staré kalcifikáty v pľúcach, takže raz ráno som ich vypľúval spolu s krvou. Od tej chvíle som už často pľuval krv, keď som vystúpil po schodoch na poschodie.

10.

Pred Vianocami ma úradníci premiestnili na Pankrác. V tej dobe tam bol veľmi prísny režim. Okná, hoci vysoko postavené, boli zabielené vápnom.
     Po Vianociach som bol prevezený na Mírov.

11.

  Na Mírove som sa dostal do izby so skupinou nedávno odsúdených "Horákovcov". Zo skupiny poslankyne Horákovej boli štyria popravení (medzi nimi aj p. Horáková) a ostatní prišli na Mírov. Predtým to boli vysoko postavené osobnosti v politike. Bol medzi nimi aj sedemdesiatdvaročný generálny tajomník sociálnodemokratickej strany. Prijali ma medzi seba a všetci sme si museli tykať. U bratov Čechov to bolo zaužívané napr. medzi Sokolmi a medzi legionármi. A tak aj ja som oslovoval sedemdesiatdvaročného pána tajomníka "Vojtíku sem, Vojtíku tam". Pre mňa to bolo veľmi nezvyklé a značne "proti srsti". Veď my sme si v rehoľnom internáte - v juvenáte - vykali už od jedenástich rokov.
     Jedného predpoludnia, asi po dvojtýždňovom pobyte s Horákovcami, prišiel dozorca, aby som sa "zbalil" a išiel s ním. Viedol ma na nemocničné oddelenie. Považoval som to za dôsledok toho, že som stále pľuval krv. Tam mi v jednej izbe pridelili prázdnu posteľ, a už bol obed. Po obede som si ľahol na lôžko odpočinúť si, ale o chvíľu prišla iná "ordonanca", aby som sa zobral, že idem preč. Prevzali ma dvaja či traja úradníci, nasadol som do auta a išli sme na západ - do Prahy - na Pankrác. Keďže som išiel z nemocničného oddelenia, dali ma do nemocničného oddelenia na Pankráci.

12.

Ale druhého dňa zrána prišli zasa úradníci, vzali ma na cestu do Valdíc - Kartúz. Tak začal môj druhý pobyt v Kartúzach.
     So zaviazanými očami priviedli ma v prízemí k prvej cele zľava, otvorili dvere, rukou mi taktne sklonili hlavu, aby som sa náhodou neudrel o nízku zárubňu, a zatvorili za mnou. Izba bola taká, aké sú na prvom poschodí, ale okno nepriliehalo a bolo odchýlené asi o 5 cm. Kúriť sa nekúrilo, na slamníku bola, pokiaľ sa pamätám, len jedna slabá prikrývka a valdický skladník ma obliekol do krátkych a chatrných šiat. Myslím, že už po prvej noci, v ktorej som napriek všetkému tvrdo spal, som ráno zistil, ako mi pod ľavým uchom naskočil cez noc nádorček, ktorý bol začiatkom ďalšej chorobnej genézy. Asi druhý alebo tretí deň požiadal som dozorcu, či by som nemohol dostať ešte jednu prikrývku, že som chorý na tbc. Povedal mi, aby som si o to požiadal lekára. Keď prišiel lekár - civilný lekár, asi z blízkeho mesta, ktorý mal úradnú kontrolu a zodpovednosť nad väzenskou ošetrovňou, - oznámil som mu svoju prosbu. Neodpovedal nič a odišiel. Ale onedlho, akiste na jeho rozkaz, prišiel dozorca, prikázal mi zobrať si svoje veci a zaviedol ma na poschodie do prvej izby sprava, v ktorej bolo normálne okno a trochu sa prikurovalo. A tu som prežil ďalších päť mesiacov.
     Nezaviedli ma do izby otca Urbana, ale prísne ma izolovali v samotke. Za celý ten čas som nebol ani raz na vychádzke. Iba raz do mesiaca ma so zaviazanými očami zaviedli do suterénu do kúpelne. V podzemí sa kúrilo a komínom v múre stúpal dym a teplý vzduch dohora. V izbách boli železné dvierka a otvor do komína. Bolo treba vystihnúť pravý čas, kedy otvoriť dvierka, aby do izby vnikol teplý vzduch bez čmudu a dymu. Takže už nebolo v cele absolútne chladno. Okno, ako vo všetkých celách, bolo vysoko, a cez neho bolo vidno len kus oblohy a komín vedľajšej stavby, na ktorom cez deň driemal kuvík. Bol relatívny chlad - nie ako v iných obdobiach. Ale bola tu výhoda, že si väzeň mohol sadnúť na stoličku, ktorá bola vybavením cely a stála vedľa skromného stolíka. Knihy, papier, alebo písacie náčinie boli celkom vylúčené. A tak väzeň mal slobodu - za daných okolností vzácnu - prechádzať sa štyri - päť krokov od dverí k oknu a od okna k dverám, alebo sadnúť si na stoličku a pozerať oknom na kus oblohy alebo na kuvíka, a tak tráviť dni a noci so svojimi myšlienkami.
     Z tých ciest okolo Vianoc doniesol som si presný dátum Veľkej noci 1951. myslím, že bola asi v polovici apríla. Umienil som si, že si urobím osobné duchovné cvičenia od Kvetnej nedele do Bielej soboty, ako sme robievali v našom Teologickom ústave s bohoslovcami. Pravda, bol som vyčerpaný, chorý, trpel som hladom aj zimou, takže som robil len tri rozjímania denne, ale o tých najzákladnejších pravdách života a kresťanstva. Pán mi dal tú milosť, že som za týchto okolností - a s doživotným trestom na krku - precítil a prežil hlboké šťastie, ktorého prameňom je Boh bez ohľadu na akékoľvek ťažkosti zdravotné, spoločenské i situačné. Po exercíciach som zatúžil, keď mi Pán ešte v živote dopraje, urobiť niečo, čím by som umožnil a uľahčil cestu neveriacim bratom a sestrám nášho ľudského rodu, aby sa dostali k Pánu Bohu. Ako profesor hneď som si spomenul na vtedy najlepšiu knihu o Božom jestvovaní a Božích vlastnostiach (asi 850 strán) od francúzskeho dominikána P. Garrigou-Lagrangea. Uplynulo tridsať rokov, kým som sa mohol reálne priblížiť k realizácii tejto túžby.
     (Roku 1955 boli tresty doživotia znížené na 25 rokov. R. 1963 bolo za najvyššiu hranicu trestu na slobode stanovených 15 rokov. Po 15-tich rokoch väzenia, v máji 1965, na prezidentskú amnestiu, ako dvaja poslední z našej desaťčlennej skupiny rehoľníkov, P. Šilhan a ja, dostali sme sa na slobodu z Valdíc.)
     Koncom júna, po piatich mesiacoch bývania na tejto cele, prišlo na mňa v noci silné chrlenie krvi. Zachytil som ho do pľuvadla. Ráno pri raňajkách som nahlásil dozorcovi, čo sa mi v noci prihodilo, že by som prosil o prevedenie na ošetrovňu. Dozorca odpovedal, že už to nie je potrebné, lebo aj tak všetci zo samotiek pôjdeme na spoločné ubikácie a prejdeme cez ošetrovňu.
     Po raňajkách sa začali otvárať dvere ciel a na chodby vychádzali väzni. Len niekoľko dverí odo mňa vyšiel najdôstojnejší otec biskup Gojdič, ďalej zas otec biskup Vojtaššák, na druhej strane otec Urban a ďalší z našej skupiny a iní známi i neznámi väzni. Pamätám sa, ako pán biskup Gojdič žartoval s pánom biskupom Vojtaššákom, osemdesiatštyriročným, ktorý bol odsúdený k 23 ročnému väzeniu: "Ja som šťastnejší ako Ty, ja mám doživotný trest, a môžem ho odsedieť kedykoľvek, keď zomriem môžem ísť do Kráľovstva Božieho, ale Ty musíš čakať ešte 23 rokov."
     Pri vyšetreniach na nemocničnom oddelení otca Urbana a mňa zadržali a určili do izby pre chorých na tuberkulózu. Bola to veľká krásna sála so štukatúrou, bývalá knižnica kláštora otcov Kartuziánov, ktorých do Valdíc povolal a vybudoval im kláštor slávny vojvodca Valdštejn v prvej tretine XVII. storočia. Bolo v nej tridsať jednotlivých postelí. Asi desať bolo ešte prázdnych. Keď som tam vstúpil, za otcom Urbanom, vychudnutí a zgniavení, jeden z pacientov, pražský spisovateľ, povedal: "Keď Mastiliak je špión, ja som čínsky cisár."
     Tam sa nám venovala patričná liečba, dosiahnuteľná vo väzenských nemocniciach.
     Jedného dňa sa u mňa znovu objavilo chrlenie krvi. Myslím, že to bolo po večeri a po uzávierke, takže museli privolať zvlášť službu, aby priviedla lekára. Dávali mi injekcie na zvýšenie zrážanlivosti krvi i podarilo sa im chrlenie zastaviť. Myslím, že som nestratil ani dva decilitre krvi. Na druhý deň jeden retribučný väzeň, ktorý mal posteľ neďaleko od mojej a prizeral sa na prácu lekárov, povedal mi (Bol to sudetský Nemec, žandár v Prahe za protektorátu): "Ja som tu už štyri roky na tejto izbe a videl som tu umierať už 36 ľudí. Myslel som už, že vy pôjdete za nimi."
     Ako študent a bohoslovec čítal som kdesi, že smrť suchotinárov je ľahká a že Matka Božia ju vyprosuje svojim ctiteľom. Tam som videl niečo iné. Niektorí nemocní veľmi trpeli a dlho v bolestiach zápasili s nemocou. Až po niekoľkých týždňoch a mesiacoch zomreli. Aj v knihe o sv. Terezke z Lisieux "Posledné rozhovory" sa píše o jej veľkom utrpení. Lekári sa domnievali, že 17. júla 1897 je smrť na dosah ruky a radili jej sv. pomazanie. Ona však žila až do 30. septembra a nevýslovne trpela, s niektorými medzerami uvoľnenia. Sama sa vyslovila: "Toľké utrpenie si vysvetľujem svojou veľkou túžbou zachraňovať duše."

13.

Začiatok decembra toho istého roku 1951 dostal som ráno rozkaz pripraviť sa na cestu. Aj niektorých iných väzňov z nemocničného oddelenia, ktorí mali vysoké tresty, vyvolali. Otec Urban tam ostal, no pridal sa k nám otec biskup Gojdič a viacerí iní, takže sme naplnili jeden autobus. Tušenie neveštilo nič dobrého. Niektorí sa obávali, že nás zavezú na Sibír. (Ja som si v duchu pomyslel, že by to nebolo také zlé zložiť kosti na "Svätej Rusi", na ktorú sme pri svojich unionistických ideáloch neraz mysleli). Ale autobus zamieril nie na Východ, ale na Západ. Minul aj Prahu, aj Ruzyň, ktorej sa niektorí obávali, a zamieril na Plzeň. Už sa stmievalo, keď nás odvelili z autobusu k jednému ramenu Borskej hviezdy, kde v prvom poschodí vyprázdnili pre nás potrebný počet ciel. Ja som sa držal pána biskupa Gojdiča.
     Na prvom poschodí nás dávali po troch do ciel. Našli sme tam dva staré slamníky, dostali sme teplú čiernu kávu a chleba a čakali do rána. Večer sme sa modlili ruženec, a po ňom so slzami v očiach otec biskup Gojdič s pohnutím a vďačnosťou spomínal predo mnou na našich misionárov, ktorí duchovne prepracovali celú prešovskú diecézu. Druhého dňa zrána nás odvelili znovu do nášho autobusu, pridali iný autobus plný borských najťažších väzňov a v sprievode tretieho ozbrojeného vozidla sme sa pohli smerom na Východ - cez Tábor do Bratislavy. Tam sme niektorých väzňov zložili, iných naložili a pokračovali v ceste do Leopoldova.

14.

 Do Leopoldova sme dorazili, myslím, 8. decembra 1951 za počínajúcej tmy.
     Leopoldov, niekdajšia pevnosť stavaná v XVII. storočí proti tureckým nájazdom, bola potom po dlhý čas, aj v Československej republike, jednou z ústredných väzníc.
     Našim príjazdom začínala nová etapa v tejto väznici i v našom väzenskom živote. Mal to byť teraz najprísnejší väzenský ústav v celej republike. Väzni s menšími trestami boli z Leopoldova odsťahovaní do Ilavy, a za nami sa prisťahovávali väzni z ostatných väzníc s najťažšími trestami. Dozorci s modrými výložkami odišli s miernymi väzňami do Ilavy a my sme dostali prísnych dozorcov s červenými.
     Asi po piatich týždňoch ma vzali ako chorého na TBC na nemocničné oddelenie. Bolo tam 10 postelí. Na jednej z nich ležal gróf Esterházy s veľmi pokročilým stavom tuberkulózy (s veľkými kavernami v pľúcach), ktorý predtým prežil tri roky v sovietskom pracovnom tábore za polárnym kruhom. Tomu ešte ponechali niektoré náboženské knihy, ktoré mal za miernejšieho režimu v Leopoldove. S obľubou sme si čítali z poľského Nasledovania Krista, ktoré dostala k birmovke roku 1888 jeho matka rodená Tvardowská. Mal tiež inú malú maďarskú knižku s Listami sv. Cypriána. Najviac nás povzbudzoval jeho 77. list odsúdeným kresťanom "Ad mettala" - do baní.
     Asi po pol roku tuberkulóznych presťahovaní do izby na druhom konci podlhovastej budovy.
     Za mierneho režimu to bola infekčná izba, ktorú však pri zmene režimu nevybielili a nedezinfikovali. Šiesti z jedenástich osadencov sme tam dostali infekčnú žltačku. U mňa sa prejavila až začiatkom februára 1953, keď sme sa sťahovali do väznice na Mírov pri Mohelniciach, kde bolo zriadené stredisko väzňov chorých na tuberkulózu.

15.

Z tuberkulózneho oddelenia na Mírove, ktoré susedilo s nemocničným oddelením, ma vzali na 6 týždňov na nemocničné oddelenie (inkubačná doba).
     Ošetrujúcim väzenským lekárom tam bol aj univerzitný profesor Mudr. Koch z Bratislavy, 72 ročný, ktorý mal predtým v Bratislave aj vlastný penzión-sanatórium. Väzenie mu pripadalo veľmi ťažké. Vtedy bolo na Mírove sústredených asi 200 kňazov, zväčša starších a chorých. Dva razy do týždňa sa mohli hlásiť do nemocnice na ošetrenie a pre lieky. To bolo to hluku, rečí a smiechu, keď títo kňazi prišli do nemocnice. Dr. Koch sa tomu nemohol vynadiviť - ako nám hovoril pri vizite na našej cele v nemocnici: "Takí starí, chorí, s veľkými trestami, a takí veselí!" Nepoznal asi tajomstvo vnútorného kresťanského života.
     Pri tejto príležitosti zacitujem svedectvo tiež lekára, evanjelika z Mikuláša, známeho dramatického spisovateľa za prvej republiky, Ivana Stodolu. V päťdesiatych rokoch bol na dva roky zatvorený a roku 1969 vydal dvestostránkovú knihu o svojom väzení: "Smutné časy. Smutný dom." Na str. 161 píše: "Farári boli vôbec najpokojnejší väzni. Nikdy nereptali, nesťažovali sa, nezúfali, nevešali sa. "To všetko čo prežívame, určil Hospodin! On vie, prečo to trpí. A čo je komu súdené, to treba znášať". Aj v najťažších položeniach prijali všetko s úsmevom na tvári, pokojne ako pobožní mohamedáni..."
     Po niekoľkých dňoch ma z tuberkulózneho oddelenia previezli s infekčnou žltačkou na oddelenie, kde ležal aj vsdp. otec Trčka. O tom som však nevedel. Nejaký dobrý ošetrovateľ ho doviedol k izbe tuberkulóznych, veľmi blízko nemocnice, lebo sa dozvedel, že som prišiel na Mírov, a chcel ma vidieť. Otvorili sa dvere do našej izby, a ja som pri dverách mohol pár chvíľ prehovoriť s vsdp. otcom Metodom - asi po štyroch rokoch. Bolo to pohnuté stretnutie na obidvoch stranách.
     Keď som ležal so žltačkou na inej izbe, dozvedel som sa, že otca Trčku odvážajú do Brna do nemocnice sv. Anny, kde bolo zriadené väzenské oddelenie pre najťažších väzenských pacientov a pre ťažšie operácie. Mal urémiu a jeho stav považovali väzenskí lekári za nezvratný a neočakávali už jeho návrat. Ale po niekoľkých mesiacoch na prekvapenie lekárov a všetkých, čo ho poznali, sa otec Trčka vrátil. Až o šesť rokov neskôr, krátko pred smrťou, keď sme boli spolu na jednej izbe v Leopoldove, mi rozprával: Keď ho vynášali po schodoch v nemocnici, prebral sa z bezvedomia a opýtal sa: "Kde som to?" Povedali mu: "V nemocnici sv. Anny v Brne." Otec Trčka bol ako mladý kňaz nejaký čas v našom kláštore v Brne a akiste nemocnicu sv. Anny poznal. Vtedy si povedal: "Svätá Anna, tu ma máš. Rob so mnou čo chceš!" - A sv. Anna mu vyprosila ešte šesť rokov života. Plný vďačnosti vyslovil mi vtedy v Leopoldove želanie, aby sa v michalovskej cerkvi Sv. Ducha po pravej strane uprostred postavil obraz sv. Anny s oltárikom a predsieňou pre kvetiny.
     Asi po roku, začiatkom roku 1953, naše cely pre tuberkulóznych presťahovali do zadného traktu toho istého poschodia. Múry tam boli ešte hrubšie, a cely ešte studenšie. Dostal som sa do prvej rohovej izby pri schodisku, kde bolo asi 16 miest. Rád spomínam na krásne spolužitie na tejto cele. Bol tam s nami aj jeden rehoľný kňaz. Ležal som v blízkosti doktora práv K., asi 63 ročného, naposledy štátneho notára v Bratislave. V mladosti študoval práva v Budapešti a v Berlíne, a za prvej vojny dostal sa do zajatia a prežil veľa rokov v Rusku. Mal bohaté životné skúsenosti a tiež veľké nadanie a záľubu v rečiach. Bol taký láskavý, že sa podvolil, a ma učil po maďarsky, lebo moje znalosti maďarčiny z dvoch rokov štúdia v detstve boli mizivé a za svojho pôsobenia v českých zemiach som nemal príležitosť v maďarčine pokračovať.
     Vtedy sme už mali na celách knihy na čítanie a na štúdium. Bola tam aj učebnica ruštiny pre Čechov stredného rozsahu. Vzali sme to za základ našich hodín maďarčiny. Namiesto do ruštiny sme prekladali do maďarčiny z češtiny. Učebnica obsahovala asi 3500 slov. Za tri mesiace pravidelnej práce sme ju prebrali celú. Len 500 posledných slov som sa už nenaučil, lebo som o ne prišiel pri väzenskej prehliadke ("filcungu"). Po prebudení, keď sa začalo v izbe hovoriť, my sme už hovorili po maďarsky a niektorí spoluväzni na nás už nadávali, že sme "Maďaróni".
     Nové oddelenie bolo oveľa studenejšie, ako minulé, a zdravotný stav niektorých z nás sa skôr zhoršoval ako zlepšoval. Začiatkom roku 1954 mali lekári podozrenie na krčnú tuberkulózu. O pár mesiacov sa ukázali jasné znaky že mám - podobne ako doktor K. - tuberkulózu obličiek. V tom roku sa však už aj do väzníc dostávali antibiotiká. Aj streptomycín, ale spočiatku nie ešte v čistej forme. O aplikácii týchto vzácnych liekov rozhodovalo vedenie väzníc, lekári len navrhovali. No smernice velenia povoľovali liečiť len mladších väzňov - ešte nádejné výrobné sily, starí boli vylúčení. Bolo rozhodnuté, že doktor K. streptomycín nedostane - a o mne sa rozhodovalo. Nebol som ani mladý, ani starý: Mal som 42 rokov a pár mesiacov. Ale, Pane, Ty si chcel, aby som ešte tu na svete bol dlhší čas predmetom Tvojho zmilovania, a tak si vnukol myšlienku tým, čo o tom rozhodovali, aby som tento vzácny liek dostal. Dostávali sme ho v injekciách každý druhý deň po pol gramu - dohromady som vybral 31,5 g streptomycínu. Nemoc bola zastavená a ja som sa zotavoval. Koncom roku bol som prepustený z tuberkulózneho oddelenia medzi ľahko pracujúcich v bezprašnom prostredí.

16.

Začiatkom roku 1955, myslím, že sa presne pamätám, dňa 5. januára, vyvolali mňa a ešte iných 14 cirkevných osobností s veľkými trestami, aby sme sa pripravili na cestu. Príprava bola krátka a jednoduchá. Naložili nás do krytého "zeleného Antona" a viezli a viezli a až večer, keď už sa zmrákalo, sme sa ocitli v Leopoldove na "Nových samotách", ktoré nás už hostili od decembra 1951. Na najvyššom poschodí nás nechali čakať s tvárou obrátenou k múru. Jedného po druhom odvádzali, otvorili nejakú celu, vpustili do nej nového väzňa a dvere zabuchli.
     Nakoniec sme ostali na chodbe už len dvaja, náš vspd. p. doktor Suchomel a ja. Vzali aj jeho. Ostal som ako posledný. Najprv som počul otvárať neďalekú celu, z nej odviedli iného väzňa do druhej cely a zatvorili ju. A teraz viedli do nej mňa. Otvorili dvere, vpustili ma dnu a prirazili dvere. Predo mnou sedel za chudobným väzenským malým stolom väzeň v okuliaroch - všade horeli elektrické svetlá a čítal knihu. Pozdvihol zrak od knihy a ja som videl inteligentnú tvár človeka značne mladšieho ako ja - tak som súdil podľa jeho veľmi málo prešedivelých vlasov. Vstal a predstavili sme sa. Bol to doktor Husák.
     Na tomto vrchnom poschodí práve zriaďovali zvláštne izolačné oddelenie, kde do ciel dávali zámerne jednu význačnú osobu komunistu a jednu osobu, význačnú aspoň dĺžkou trestu, z katolíckeho duchovenstva. Naša cela bola prvá zľava pri schodisku uprostred budovy. Vedľa nás bol napríklad pán biskup Hopko s krajským tajomníkom strany, ktorý žil za vojny v Anglicku. V inej cele bol pán biskup Gojdič, a v ďalšej pán biskup Vojtaššák.
     Už prvý večer sme dlho diskutovali. Naše diskusie som zámerne usmernil od politických tém na náboženské, a hlavne na otázku Boha a jeho existencie. Rozhovory sa pohybovali na akademickej úrovni. Pri jednej príležitosti mi dr. Husák povedal: "Ako vy ste kňazom náboženstva, tak ja sa považujem za kňaza komunizmu." Po večeroch dr. Husák rozprával zaujímavé i humorné príbehy zo svojho politického života.
     S dr. Husákom sme spolu strávili na jednej cele po 24 hodín štyri mesiace bez piatich dní. Poobede bola obyčajne krátka vychádzka, pri ktorej sme chodili dvaja a dvaja obyvatelia jednotlivých ciel asi v päťmetrovom odstupe a akákoľvek komunikácia s väzňami z iných ciel bola zakázaná.
     Vo februári 1955, keď v Sovietskom zväze nastala výmena vrchného vedenia, na samotkách sme pocítili istú úľavu izolácie: Dostávali sme na celu jedny noviny a mohli sme si vypožičať knihy. Obdobie diskusií prestalo a viac sme čítali.
     Spomeniem ešte toto. Asi po mesiaci spoločného bývania prišiel na samotky politický vedúci a vyvolával nás po jednom z ciel k osobnému rozhovoru. Mňa sa pýtal, či mám nejaké želanie. Odpovedal som, že by som si želal mať Písmo sväté. Na otázku, s kým som na cele, odpovedal som: "S dr. Husákom." - "Ako vychádzate spolu?" - "Dobre. Ja ako katolícky kňaz, a on ako komunista." - "Ako bývalý komunista", poznamenal pán veliteľ. - Ja na to: "Nie, ako presvedčený komunista".
     Každých štrnásť dní bola na Samotách prehliadka (vo väzenskom žargóne "filcung"). Všetky nepotrebné a nepovolené veci sa habali a vyhadzovali. Dr. Husák mal peknú fotografiu svojich detí - asi 12 až 10 ročných chlapcov, ktorí za večerného ticha pri umelom osvetlení boli sklonení nad ilustrovanými časopismi a nad nimi sa skláňala ich matka. Dr. Husák si urobil pre túto milú fotografiu rámik z chleba. Také veci väzni bežne robili, aj keď bol hlad. A neľutovali chleba ani na to, aby si z neho urobili krížik alebo ruženec, aj keď to bolo zakázané. Pri každej prehliadke dozorca rámik polámal a vyhodil.
     Už na Mírove po mojom vyradení z tuberkulózneho oddelenia, som trochu pracoval na bezprašnom pracovisku s papierom, lepil sáčky a pod. Hoci som technicky podpriemerný, predsa len som s papierom vedel trochu narábať. Z polokartónu som urobil rámik pre jeho fotografiu a ten potom vydržal až do konca nášho spolubývania.
     Koncom apríla alebo začiatkom mája dr. Husáka odviezli. Bol na vyšetrovaní na Pankráci. Po dvoch mesiacoch sa vrátil, ale už ho nedali na moju celu, ale na inú na tom istom poschodí. Po chodbárovi si odo mňa žiadal cigaretové papieriky, ktoré som z akýchsi príčin pri sebe mával, hoci som nefajčiar.

17.

týchto dňoch sa už rušila naša izolácia a všetkých nás presťahovali na spoločné ubikácie. Dostal som sa do veľkej izby, ktorá mala 52 jednotlivých postelí. Chodili sme všetci kňazi a niektorí ďalší na spoločnú dielňu: Drápalo sa perie. Bola to inakšie ľahká práca, ale značne prašná a normy boli relatívne vysoké. Ale zato boli tam družné hovory, aj tematické.
     Po určitom čase, z mne neznámych príčin, ma odviedli z toho pracoviska a zaviedli ma na Samoty. Tam som pobudol asi tri mesiace, a potom ma znovu vrátili na spoločné ubikácie - ale do inej izby. Bol už rok 1956, a bol dosť búrlivý.
     Doteraz sme, my kňazi, boli roztrúsení medzi inými väzňami. Pozeralo sa na nás ako na "zločincov" väčších a nebezpečnejších, ako boli kriminálni väzni. Tí boli z veľkej časti privilegovaní a vykonávali vo väzeniach služby, ktoré vyžadovali väčšiu dôveru vedenia väzníc. Časom sa ukázalo, že promiskuita kňazov s ostatnými väzňami nebola výhodná. Väzni totiž používali duchovných služieb duchovenstva. V Leopoldove teda v r. 1956 (ku koncu roka?) došlo k izolácii kňazov. V tej dobe pre dozorcov vybudovali mimo hradieb moderné byty, a tak zrušili ich byty v jednom dlhom jednoposchodovom objekte vnútri väznice. Prízemie tohto objektu bolo premenené na sklady a prvé poschodie na ubikácie a dielne kňazov. V tejto izolácii kňazi prežili 4 roky - do konca júla 1960. Pre kňazov to boli najpokojnejšie a "najšťastnejšie" väzenské roky. Spočiatku nás bolo 118, po čase niektorí odišli - vyberali najmä mladších a silnejších - na pracoviská do iných väzníc, niektorých azda aj do Jáchymova. Sporadicky prichádzali aj noví.
     Pre ubikácie bolo 6 rovnakých izieb, v ktorých bolo deväť jednoposchodových lôžok, jedna trochu menšia izba a miestnosť pre veliteľov. Na druhom konci boli dve dielne, väčšia a menšia (menšia pre ľahšie práce, pre chorľavých, najprv to bolo lepenie vrecúšok a potom drápanie peria).
     Vo väčšej bola hlavná dielňa pre väčšinu práceschopných kňazov. Opravovali a plátali sa vrecia z jedného poľnohospodárskeho družstva, nad ktorým prevzalo patronát veliteľstvo väznice. Privážali ich vo vagónoch železničnej odbočky, ktorá viedla priamo do vnútra väznice.
     (Pre gro ostatných väzňov sa vybudovala veľká, vyše sto metrov dlhá dielňa pre nejaký podnik na západnom Slovensku, ktorý vyrábal elektromotory a podobné výrobky. Bola to kvalifikovaná práca a väzni si mohli tak aj slušne zarobiť podľa smerníc, vydaných pre väzňov).
     Velitelia prichádzali na naše oddelenie ráno pri výdaji raňajok, ktoré donášali iní väzni z kuchyne, tak isto pri obede a pri večeri. Keď bola vychádzka, najmä v nedeľu a v sobotu večer, vyviedli nás pred náš blok, chodili sme na blízkom priestranstve dvaja a dvaja dokola a mohli sa spolu baviť alebo modliť. Ináč chodili dozorcovia na náš blok len na kontrolu, často nevypočítateľnú. Pokiaľ sa pamätám, aspoň v poslednom čase, pracovalo sa na dve smeny.
     Z prvých mesiacov spomeniem na naše nedeľňajšie vychádzky s otcom Akvinasom OP, keď sme sa modlili spolu ruženec po maďarsky. On sa tiež maďarčinu naučil v dospelom veku, ale vedel lepšie ako ja. V Košiciach, kde bol posledné roky pred zrušením kláštorov, niekoľkokrát aj po maďarsky kázal.
     V ubikáciách na našom oddelení bol medzi nami takmer od počiatku vsdp. otec Trčka. V poslednom čase pred jeho smrťou r. 1959 boli naše postele prirazené k sebe. Dobre sa pamätám na krásne rozhovory s ním. Niekedy dôverne rozprával aj o svojich skúsenostiach ako predstavený viceprovincie. Cez posledné Vianoce pred jeho smrťou sa so susedom rozprával o tom, ako sa za jeho detských čias oslavovali Vianoce v jeho rodisku na Valašsku a pritom tichučko zaspieval aj krásne nápevy - koledy. No na chodbe striehol jeden veľmi mladý dozorca, ktorý bol u väzňov obávaný a u svojich kolegov dozorcov, myslím, obľúbený. Začul ho spievať a postaral sa o to, aby tento otec, starý (72 ročný a chorľavý) bol daný do "korekcie" na samotu na niekoľko dní, ktoré strávil v zime, o hlade, v miestnosti bez okna. To, myslím, značne prispelo k tomu, že o niekoľko mesiacov nato, začiatkom roku 1959, otec zomrel. Keď umieral, bolo to k večeru, boli na izbe len starší spolubratia, ktorí už nechodili do práce, akiste aj z iných izieb. Jeho umieranie na dielni sledovali prostredníctvom posla. Keď sme sa vrátili z popoludňajšej smeny o 10 hod., náš otec bol už hodinu mŕtvy. Po smrti nechávali mŕtveho na prirazenej posteli ešte hodinu. Potom prišli ošetrovatelia z nemocnice a odniesli ho do márnice. Na druhý alebo tretí deň ho pochovali, samozrejme bez kňaza, za asistencie dozorcu, na väzenskom cintoríne. Za uvoľnenia r . 1968 sme jeho telesné pozostatky previezli do Michaloviec a v topolianskom chráme sme mu vystrojili krásny pohreb a uložili na michalovskom cintoríne, na mieste vyhradenom redemptoristom, ktoré on sám kedysi vybral ako predstavený, do posvätnej zeme.
     V tých rokoch - okolo 1957 - strávil som asi dva týždne v nemocnici, kde som bol operovaný na priušný nádor, ktorý mi začal rásť na Samotách vo Valdiciach od r. 1951. Vďačne spomeniem lekára - väzňa, ktorý ma operoval, pána dr. Krbca, ktorý bol r. 1950 ako 38 ročný primárom chirurgie v nemocnici v Klatovách v južných Čechách. Veliteľstvo nemocnice mu dovolilo, aby si dal poslať nástroje, ktoré mal ako súkromný chirurg. V Leopoldove svojimi operáciami zachránil nejeden prípad. Keď v pracovnej hale jednému väzňovi železný lis rozmliaždil ruku a iní lekári by na mieste rozhodli hneď amputovať ruku, Dr. Krbec po päťhodinovej operácii dal ruku tak do poriadku, že sa uzdravila. Dr. Krbec operoval v Leopoldove aj nášho vsdp. provinciála dr. Suchomela - diagnóza: zastaraná prietrž.
     Na kňazskom oddelení sa trochu neskoršie ocitol aj náš spolubrat, bývalý rektor na Svätej Hore pri Přibrami, otec Jozef Hynek. Pracoval s nami v dielni pre chorľavých.
     Spočiatku bol tam s nami aj pán biskup otec Vasiľ Hopko, ale z mne neznámych príčin ho premiestnili po krátkom čase do Ilavy. Počul som, že tam bol na cele aj s nejakým kriminálnym väzňom (vrahom) a mnoho si od neho vytrpel. To tiež pridalo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Roku 1960 sa znovu vrátil k nám do Leopoldova. Roku 1958 zomrel prvý člen našej 10-člennej skupiny zástupcov rehoľníkov: otec Kajpr SJ, po otcovi Braitovi OP (1898) najstarší člen našej skupiny. Narodil sa v roku 1902. Bol najmenší rastom a skôr chudorľavý, ale "mocný v slove" - ako redaktor týždenníka "Katolík" a slávny kazateľ v kostole sv. Ignáca v Prahe. Pracoval s našou hlavnou skupinou - opravovali deravé vrecia. Koncom týždňa prišiel vagón s deravými vrecami a bolo potrebné ho rýchlo vyložiť. Otec Kajpr pracoval na vykladaní vriec a veľmi sa vysilil. V nedeľu predpoludním na vychádzke náhle zbledol a zoslabol. Vzali ho do nemocnice. Dostal srdcový infarkt. Asi o dva týždne zomrel.

18.

Nemôžem však zvlášť nevenovať niekoľko riadkov nášmu služobníkovi Božiemu pánovi biskupovi Gojdičovi. Mali sme spolu dohovorené utorňajšie vychádzky. Zo začiatku sme sa pomodlili ruženec - myslím, že to tak robili všetci -, a potom sme hovorili o rôznych témach. Spomeniem hlavne jeho dve doznania, ktoré som získal pri týchto vychádzkach. Pán biskup bol známy tým, že sa neustále modlil. Aj tak naše východné bohoslužby i pobožnosti sú veľmi rozsiahle. V tom sa mu tiež podobal najdôst. otec biskup Hopko. V týchto rozhovoroch, azda v jeho poslednom roku života, hovoril: "Znaješ, Ivanku" - hovorievali sme rusínsky - "ja som sa predtým snažil pomodliť čo najviac ústnych modlitieb. Ale Pán Boh mi dal poznať, že to nie je tak dôležité, aby sme sa pomodlili, čo najviac ústnych modlitieb, ale aby sme sa vnútorne zahĺbili do modlitby." A keď sme retrospektívne spomínali na minulosť, raz poznamenal: "Bolo azda mojou chybou, že som nevedel v živote povedať "NIE" - Bolo totiž všeobecne známe, že pán biskup je ohromný dobrák a niektorí to aj zneužívali.
     Hoci pán biskup bol vždy subtílny, bolo na ňom vidieť, že chudne. No z jeho tváre nezmizol výraz svätej vyrovnanosti a láskavý úsmev. Trpel už ťažkou chorobou. Poslali ho do Brna do nemocnice sv. Anny, ale asi po 3-4 mesiacoch ho vrátili s tým, že lekári nenašli nič, čo by sa malo operovať. Zistili totiž, že rakovina vnútorností je už taká pokročilá, že sa nedá operovať. Nezostal na našom kňazskom oddelení, ale dali ho priamo do väzenskej nemocnice a tam do pol roka zomrel.
     Z jeho úst nevyšiel ani ston a z jeho tváre nezmizol láskavý úsmev, aj keď trpel mnoho. Keď sa ho raz ktosi opýtal, či má bolesti, odpovedal úprimne: "Strašné." Vieme, že nemocní na rakovinu v posledných fázach choroby, keď nie sú pod vplyvom utišujúcich liekov, bolesťou kričia. Zdá sa mi, že pán biskup nedostával takéto utišujúce lieky - azda aj preto, aby lekári neupozorňovali na jeho pravú nemoc. V nemocnici bol na tej istej izbe jeden veriaci laik zo západného Slovenska, ktorý konal rôzne služby pánu biskupovi a získal si jeho dôveru. Raz sa ho pán biskup opýtal: "Ferko, čo myslíš? Dokiaľ ešte budem takto trpieť?" - Ale ihneď si sám odpovedal: "Ja viem, ty mi odpovieš: "Dokiaľ to Pán Boh bude chcieť!" - "Áno, áno, tak je to najlepšie."
     V posledný týždeň - alebo dva - pred smrťou, stačil požehnať ešte najdôstojnejšiemu otcovi biskupovi Hopkovi a celej prešovskej diecéze. V čase poobedňajšej vychádzky pre nemocných dal sa vyniesť na stoličke von pod tienistú lipu. V tom čase skupina kňazov z nášho kňazského oddelenia išla na zubnú ambulanciu, ktorá bola na pravom konci nemocničného trktu. Pán biskup Gojdič sa v kresle narovnal, ako to bolo možné, a s láskou požehnal pánu biskupovi Hopkovi i gréckokatolíckej diecéze.
     Raz na utorkovej vychádzke, keď bol ešte s nami na kňazskom oddelení, mi povedal: "Mám takú naivnú prosbu, ktorú Pánu Bohu predkladám: Aby ma vzal z toho sveta v ten istý deň pre život večný, v ktorom ma poslal do života na tomto svete."
     Bola sobota 16. júla 1960, predvečer 72. narodenín pána biskupa Pavla. Vychádzka bola dosť neskoro. Do "ostrahy" - asi dva a pol metra širokého pásu, obohnaného z obidvoch strán vysokým ostnatým drôtom, už boli pustení psi, veľkí vlčiaci. Bolo nám čudné, ako tí psi žalostne zavýjajú: Posadili sa s hlavou vypätou k oblohe a zavýjali a zavýjali. Ešte dlho z večera, kým sme na ubikáciach nezaspali, bolo počuť ich žalostné spevy. Druhý deň zrána bola nedeľa 17. júla, deň narodenín pána biskupa Pavla. Boli sme na vychádzke a chodili sme do kruhu, ako obyčajne. V tom prechádzal okolo nás nejaký väzeň, ktorý mal službu v ústave a jasne nám odkázal: "Dnes v noci zomrel pán biskup Gojdič. - Kandidát kanonizácie!"
     Keď som sa v máji 1965 vrátil z ÚNZ do rodiska po rodný list, pýtali sa ma príbuzní, či je pravda, že pán biskup Gojdič sa vo väzení pri modlitbe vznášal nad zemou, že mal stigmy na rukách, a že sa vo väzení jeho cela sama otvárala. Odpovedal som úprimne, že nič takého som v mojej prítomnosti nezistil, ani v mojej blízkosti, najmä medzi kňazmi som nič takého nepočul. Až neskorišie som prišiel do styku s ľuďmi, ktorí mi podali o tom hodnoverné svedectvo.
     V prvý čas väzenia - vyšetrovacej väzby v Bratislave - pán biskup pri modlitbe na cele vznášal sa kľačiaci, asi pol metra od zeme. Aj v prvých dobách väzenia na Pankráci v Prahe bol asi 12 alebo 14 dní v prísnej izolácii, zaistený viacerými zámkami, a tam trávili svoje hodiny v úplnom pôste a modlitbe - dostával na deň len pohár vody. Strážcovia však zistili, že krvácal z rúk (z dlaní). Boli to bezpochyby "prechodné stigmy". Raz (či viackrát) ráno našli dozorcovia všetky zámky pootvárané - ale pán biskup bol v cele.
     Hrob pána biskupa Gojdiča na väzenskom cintoríne v Leopoldove si väzni dobre zapamätali a tiež veliteľstvo väznice hroby väzňov katalogizovalo. V októbri 1968 boli telesné pozostatky pána biskupa Pavla prevezené do Prešova do katedrály.

19.

 V roku 1960, na májovú amnestiu, bolo prepustené veľké množstvo väzňov aj z Leopoldova. Z nášho kňazského oddelenia asi 30. Aj väčšina z našej 10 člennej skupiny rehoľníkov išla domov. Ostalo nás na kňazskom oddelení asi 50-60. malo sa aj zrušiť kňazské oddelenie. Ale bolo potrebné ešte dokončiť prácu - opraviť deravé vrecia, ktoré už boli prijaté v Leopoldove. A tak všetci kňazi, ktorí ešte pracovali, sme museli pritom pomáhať. Práca sa skončila v júli a 26. júla, ak sa dobre pamätám, sme opúšťali Leopoldov.

20.

Autobusmi sme cestovali do Ilavy, kde sme sa zdržali asi 2 hodiny cez obed. Za celých 15 rokov pobytu v ÚNZ v Ilave, tejto povestnej a veľkej väznici, som pobudol len 2 hodiny. A potom - bezpochyby po prevzatí niekoľkých väzňov z Ilavy - sme nabrali smer "z Uher do Moravy", a potom ďalej do Čiech. Išli sme hornou trasou. Bol krásny deň a pamätám si, ako nám na severnej Morave z diaľky kynula slnkom ožiarená mariánska svätyňa v Králikách. K večeru sme dorazili do Valdíc - Kartúz pri Jičíne. Dali nás do vyprázdnených spoločných izieb. V najbližších dňoch nás roztriedili do práce. Najväčšiu pracovnú kapacitu poskytovali brusiarne skla, pobočka Severočeských sklární. Tam roky pracovalo veľa kňazov. Ja som sa dostal s inými, chorľavými alebo práce neschopnými na Samoty, dobre známe Samoty, kde som prežil niečo vyše roka (1950-51).
     Terajší režim na Samotách bol však oveľa, oveľa miernejší ako v predchádzajúcich rokoch. Asi 3-4 krát sme chodili nepravidelne na vychádzku na ohradený dvor okolo Samôt a mohli sme chodiť, s kým sme chceli. Väčšinu väzňov tvorili duchovní. Boli tam viacerí páni biskupi, asi 6 provinciálov a jeden generálny predstavený českej rehole. Z pánov biskupov tam boli súčasne alebo postupne pán biskup Vojtaššák, pán biskup Zála (olomoucky svätiaci biskup), pán biskup Hopko, pán biskup Hlad (tajne vysvätený biskup z Čiech), z provinciálov tam bol náš vsdp. otec Dr. Suchomel, z našich otcov: o. Holakovský, o. Miklík Ignác, o. Daňha Alojz, o. Líkař, o. Čverčko a iní.
     V roku 1962 niekoľkých kňazov vzali a preložili na izolované kňazské oddelenie, kde bolo asi 25 kňazov. Tí zdravší chodili pracovať do brusiarne, my starší alebo chorľaví sme pracovali na izbách. Tam sme boli s našimi: s p. Novákom Františkom, s p. Chytilom, a myslím aj s p. Jarolímom Adámkom. Asi po necelom roku sa zase vrátili na veľké Samoty.
     V roku 1962 bola dosť veľká amnestia a väzni, aj kňazi s malými trestami, išli na slobodu.
     Na Samotách sme potom dostali aj prácu na celách, a kto ju vykonal na 100% - kto bol plničom, mal určité výhody. Dostal malé vreckové, za ktoré si mohol raz za 14 dní prikúpiť nejaké prilepšenie, najčastejšie marmeládu a cukor. A mal právo chodiť na kultúrne podujatia: asi 2 krát týždenne na televíziu a raz za 14 dní na film. Ja som ťažko vládal splniť dosť vysoké normy, to bol jeden z dôvodov, prečo som nemohol byť "plničom". Azda za 12-14 hodín by to bol človek dokázal. Ale chýbal materiál. Chodbári zásobovali materiálom skôr privilegované cely. No na druhej strane našli sa zas šikovní dobrodinci, ktorí mi svojou prácou vypomohli stať sa plničom. Využíval som príležitosť chodiť raz za 14 dní na filmy. Dávali nám tam naozaj vybrané filmy. Zo Sovietskeho zväzu, ale aj západné filmy, veľmi kvalitné a humánne. Právo na televíziu som využil len raz, zámerne, roku 1964, keď bola olympiáda v Tokiu. Chcel som raz vidieť to "čudo sveta". Sledoval so týždeň všetko, čo nám umožňovali vidieť z olympiády. A som za to vďačný. Bývali sme dvaja spolu s otcom biskupom Vojtaššákom asi 3 mesiace a potom k nám dali jedného mladého kriminálneho väzňa. Hovorili o ňom, že sa dopustil "beštiálnej vraždy". V základe to bola dobrá duša, ale psychicky nevypočitateľná, takže nám pripravil nejednu krušnú chvíľu. Ale na dôkaz jeho dobrej duše uvediem toto: Tesne pred Vianocami prehovoril s ním jeden významný politik, ktorý bol v susednej cele a ktorého si vážil i náš Láďa. Povedal mu: "Láďa, teraz cez tieto sviatky daj pokoj týmto starým ľuďom." A náš Láďa naozaj Vianoce zväčša ticho preležal na podlahe - lebo cez deň nebolo dovolené ležať na lôžku, okrem chorých - a zapodieval sa svojimi myšlienkami.

21.

 V roku 1963 prišlo na našu samotu malé prekvapenie. Jedného rána odvolali pánov biskupov Vojtaššáka, Zelu a Hlada a prepustili ich. Až neskoršie som sa dozvedel, azda o 7 alebo 10 rokov z Vatikánskeho rozhlasu, že za to vďačili prezidentovi Kennedymu a gen. tajomníkovi Chruščovovi. Prezident Kennedy preukázal nejakú pozornosť generálnemu tajomníkovi Chruščovovi a on ako protihodnotu prepustil na slobodu katolíckych biskupov.
     Pán biskup Hopko ostal s nami na samote. To ho veľmi zarmútilo a duševne ním otriaslo, ako keby Svätá Stolica bola naňho zabudla. Ale z nejakého iného dôvodu sa zabudlo na jeho meno pri zozname katolíckych biskupov (gréckokatolícky arcibiskup ľvovský, dr. Jozef Slipyj, bol však prepustený zo sibírskych pracovných táborov, kde strávil 18 rokov, a dostal sa do Ríma). Svätá Stolica však na pána biskupa Hopku nezabudla. Poslala mu úradné oznámenie o chystanom Druhom vatikánskom koncile a tiež pozvanie naň . Aj my sme boli šťastní, že sme si to mohli prečítať.

22.

 Po šesťdesiatom roku počuli sme správy, že niektorí väzni boli prepustení a rehabilitovaní. Otec Šilhan zo spoločných ubikácií mi odkázal, aby som tiež napísal žiadosť o rehabilitáciu s vysvetlením môjho prípadu. Ale ani on, ani ja sme nedostali bezprostredne nijakú odpoveď.
     Začiatkom mája - k 9. máju - aj minulé roky bývali prezidentské amnestie, niekedy väčšie, niekedy menšie. Pri väčších amnestiách dali nám nastúpiť na vychádzkový dvor a veliteľ vyvolal mená amnestovaných. Tento rok (1965) sa na Samotách kvôli amnestii nijaký nástup nekonal. Ale 10. mája, nič netušiaceho, vyvolali ma zo Samotiek, aby som si zobral svoje veci. Prepustili ma. Amnestia v novinách vyzerala v hlavnom znení dosť sľubne, ale potom ju všelijaké výhrady veľmi obmedzili. Z celého osadenstva vo Valdiciach - a bolo nás tam vyše tisíc - boli prepustení na amnestiu len traja: mne neznámy väzeň, otec Šilhan a ja.
     Z väzenia som odchádzal s dlžobou asi 2000 Kčs, ktorú som splácal na slobode po niekoľko rokov mesačne po 50 Kčs.
     Začiatkom roku 1971 bola celá naša desaťčlenná skupina rehoľníkov amnestovaná, s vymazaním trestu v registre odsúdených.