Jezis ta miluje a polozil za Teba svoj vzacny zivot!

      Vladyka Vasiľ Vsevolod Velyčkovskyj sa narodil 1. júna 1903 v Stanislavove v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Aj v ňom sa zrodila túžba zasvätiť svoj život jedine Bohu a tak po skončení poľsko-ukrajinskej vojny vstúpil v 1920 do seminára vo Ľvove. Po diakonskej vysviacke vstúpil k redemptoristom, kde po roku noviciátu zložil rehoľné sľuby a v 1925 prijal sviatosť kňazstva. Mladý redemptorista najprv krátky čas pracoval v seminári ako profesor ale po kňazskej vysviacke ho predstavení poverili misijnou prácou. Tri roky pôsobil v Stanislavove a od 1928 na Volyni, hlásajúc Božie Slovo a zakladajúc Bratstvá Matky Ustavičnej Pomoci. V 1935 sa vrátil späť do Stanislavova, odkiaľ aj naďalej vyrážal na misijné cesty do celého okolia. V 1940, počas sviatku M.U.P., sa ako každoročne uskutočnila procesia mestom, čo sa KGB nepáčilo a tak sa musel o. Vasil dostaviť na výsluch. Vtedy sa však našťastie všetko skončilo len miernym napomenutím. V 1941 ho predstavený poslali do Kamjanca Podolskeho, kde však pôsobil len krátko, pretože po roku práce ho komunistický režim vypovedal z mesta. V rokoch 1942-44 prebýval raz v Ternopoli, raz vo Ľvove, v závislosti od toho, kde ho viac potrebovali.

      Počas druhej boľševickej okupácie Západnej Ukrajiny bol v noci z 10. na 11. apríla 1945, podobne ako iní rehoľníci a cirkevní hodnostári, uväznený a prevezený do Kyjeva. Po dvoch rokoch brutálneho vyšetrovania dostal najvyšší trest - trest smrti zastrelením. Čo bolo príčinou tohto trestu? Bol ňou jeho vlastnoručne napísaná modlitba na jednej z kníh: "Ó, Matka Božia, zachráň nás od červeného nebezpečenstva". Po troch mesiacoch strávených v cele smrti, kde očakával vykonanie rozsudku, bol mu nakoniec zmenený trest na desať rokov väzenia. Na ceste do vyhnaneckého tábora v Kirove dostal omrzliny, ktoré mu spôsobovali bolesť až do smrti. Dva roky strávil v Kirove a potom bol prevezený do Vorkutska, kde pracoval v uhoľných doloch. Katastrofálne životné podmienky však znášal hrdinsky. Bol obľúbený u spoluväzňov, ktorí ho familiárne nazývali "náš kapelán", ale naopak vedenie tábora ho považovalo za "extrémne nebezpečného" a počas komunistických sviatkov ako 1. máj či 7. november ho zatvárali do baraka so špeciálnym režimom, aby nemohol vplývať na iných väzňov.

      Po desiatich rokov ťažkého väzenia bol s chatrným zdravotným stavom v 1955 prepustený na slobodu. V Ľvove si však nedoprial odpočinku a napriek tomu, že ho KGB mala aj naďalej pod svojím "patronátom", tajne ale bez strachu apoštoloval a vysluhoval sviatosti. V 1959 ho Svätá Stolica menovala za vladyku, ale vysviacku mohol prijať až o štyri roky neskôr. Ďalšia vlna prenasledovania postihla aj vladyku Vasiľa a tak po uväznení v januári 1969 a ôsmych mesiacoch vyšetrovania bol odsúdený na ďalšie tri roky väzenia. V Komunarsku sa zistilo, že je chorý na srdce a je nevyhnutný lekársky zákrok. Napriek tejto a ešte iným vážným chorobám, napriek žiadosti sestry z Juhoslávie zostal v Komunarskom väzení až do konca trestu, teda do januára 1972. Vladyka dostal zákaz vrátiť sa do Ľvova, ale bolo mu navrhnuté, že môže ísť za sestrou do Juhoslávie, do Záhrebu, čo aj využil. V tomto období navštívil aj Rím a stretol sa aj s pápežom na súkromnej audiencii. Na pozvanie metropolitu Hermaniuka navštívil v lete 1972 aj Kanadu. Napriek tomu, že žil v slobodnom svete, jeho telo to už nepocítilo. Podľa výpovedí svedkov sa zdá, že na vladykovi Vasiľovi boli robené v čase väzenia pokusy, pretože v posledných mesiacoch svojho života mal panický strach pred lekármi. Vyčerpaný väzenskými útrapami zomrel 30. júna 1973.